V dňoch 8. – 16. 9. 2001 som mala možnosť navštíviť veriacich v Juhoslávii vo Vojvodine, kde žijú Slováci, ktorí sa sem presťahovali pred 250 rokmi – po druhej reformácii. Dodnes si zachovali svoju rodnú reč a zvyky. Je to úrodný rovinatý kraj tzv. dolná zem, ktorá však bola pri príchode prvých Slovákov močaristá. Dnes sú bažiny vysušené a na veľmi úrodnej pôde pestujú obilie a hlavne kukuricu. Kraj bol známy kvalitným chmeľom a cirokom – cirokové metly sa tu vyrábajú dodnes.

Do Juhoslávie som sa veľmi tešila, pretože tam máme veľa odberateľov, ktorých som vlastne ešte osobne nemala možnosť stretnúť. Teraz sa mi takáto možnosť naskytla. Cestovala som spolu s mládežníckym kresťanským spevokolom AKORD, ktorý tam išiel poslúžiť svojimi piesňami. V rámci ich koncertu som mala vždy možnosť predstaviť BTM, jej prácu, letáčiky a reakcie tých, ktorým sa dostali do rúk. Koncerty boli vopred pripravené a zabezpečené pracovníkmi KES (Kresťanské evanjelizačné stredisko) v Báčskom Petrovci. Tu sme aj mali „hlavný stan“ – prechodné sídlo, odkiaľ sme potom podnikali jednotlivé pracovné výjazdy.

Najprv vám trochu predstavím Báčsky Petrovec. Je to okresné mesto s takmer 8000 obyvateľmi. Ulice sú plné zelene a storočných domov – najstarší dodnes stojaci dom je „nabíjaný“ (z nepálenej hliny) a pochádza z r. 1856. V Petrovci sú len rodinné domy, sú tu však aj väčšie stavby, niekoľkoposchodové a to sú bývalé i súčasné sýpky a sušiarne chmeľu. V jednej takejto prerobenej budove sídli aj KES. Počas vojny tu bolo útočisko pre ľudí, hlavne pre deti. Dodnes sem každú sobotu chodí vyše 90 detí na pravidelné kresťanské stretnutia. Počas vojny sa z KES-u rozvážala humanitárna pomoc, poskytovali pomoc aj utečencom, núdznym a slabým. To robia dodnes. Okrem toho je tu kresťanské rozhlasové štúdio KOMPAS, ktoré by malo v krátkom čase začať vysielať 24 hodín denne, a vydavateľstvo, ktoré vydáva a rozširuje kresťanskú literatúru aj letáčiky BTM. V budove sídli aj biblická škola, ktorú už absolvovalo 100 študentov. Tento školský rok majú 26 študentov, z toho 6 manželských párov. Absolventi potom odchádzajú do rôznych kútov krajiny a zakladajú tam nové zbory. V Petrovci má od r. 1934 sídlo aj Matica slovenská a už od r. 1919 sa tu pravidelne konajú Slovenské národné slávnosti.

Okrem Báčskeho Petrovca sme navštívili Kovačicu, Zrenjanin, Aradač, Nový Sad, Selenču, Kisač, Včelare, Pivnicu a hlavné mesto Belehrad. Každé z týchto miest bolo osídlené Slovákmi z inej časti Slovenska, žijú tu potomkovia z Liptova, Oravy, Hontu, Gemera, Novohradska, z okolia Zvolena, ba dokonca aj zo Záhoria. V Kovačici sme navštívili aj známu galériu insitného umenia, kde sú diela jej obyvateľov. Mnohí z vás iste poznajú také mená, ako Chalupová, Jonáš, Markov a iné. V okolí je veľa pekných kaštieľov, jeden sme si pozreli vo Včelároch cestou do Pivnice. Histórie sme sa dotkli v mestách Nový Sad, kde je známa pevnosť Petrovaradin a v Belehrade. V týchto dvoch mestách dodnes vidno stopy aj po nedávnej vojne: rozbombardovaný most a niekoľko budov stoja ako nemí svedkovia skazy.

Každý večer bolo na našom spoločnom programe veľa návštevníkov. A to aj napriek zlému počasiu, celý náš pobyt neúnavne pršalo, okrem dňa, keď sme boli v Belehrade. Vždy pri vchode do miestnosti bol pult s literatúrou a stojan s letákmi BTM, ktoré sa hneď po programe rozobrali. Často za mnou prišli ľudia a ďakovali mi za slová, ktoré počuli a ktoré ich povzbudili do misijnej práce – do šírenia dobrej zvesti vo svojom okolí. Ďakovali aj za materiál, ktorí im pri tom môže dobre poslúžiť. Stretla som tu aj niektorých našich odberateľov a mohla som sa takto s nimi bližšie zoznámiť, lebo zatiaľ som ich poznala len z listov, ktoré píšu do BTM. Bol na to aj vhodný priestor, pretože po každom vystúpení bolo pre nás pripravené pohostenie v miestnom zbore. Domáci sú úžasne srdeční a pohostinní ľudia. Vždy sme mali pripravenú celú kopu dobrôt. A tak sme spojili príjemné s užitočným a využili sme tento spoločný čas na rozhovory a vzájomné spoznávanie sa.

Prvý večer nasnímala aj petrovecká a novosadská televízia, ukážky z koncertu a príhovorov boli odvysielané už v ten istý večer. Okrem toho sme robili rozhovory aj pre rozhlasové štúdio KOMPAS. S vedením KES-u sme dohodli aj smer našej ďalšej spolupráce.

Špeciálne sa chcem zmieniť o návšteve v Selenči, kde máme najviac odberateľov. Stretli sme sa na evanjelickej fare. Okrem manželov Valentových tu bola skupinka mládeže, a keď sa mi postupne predstavovali, bolo milé vidieť pod známymi menami teraz už aj určitú tvár. Porozprávala som im o práci BTM, tvorbe letákov, problémoch i radostiach, o tom, akými kľukatými cestičkami putujú letáčiky k nim a prečo niekedy meškajú a spoločne sme hľadali nové možnosti ich dopravy. Domáci mi zase porozprávali, ako s letákmi pracujú, kde ich používajú a aké majú s nimi skúsenosti. Navzájom sme sa povzbudili a potešili. Tí z prítomných, ktorí ešte letáčiky nepoužívajú, sa rozhodli, že skúsia s nimi pracovať. Bolo to veľmi príjemné stretnutie, rada naň spomínam. Pripomínať mi ho bude naša spoločná fotografia.