Ohlasy kresťanských osobností na tento film sú v postate kladné. V minulom roku videlo v Amerike ukážky z filmu okolo 900 evanjelikálnych pastorov. Tad Haggard, prezident národnej evanjelikálnej asociácie, hodnotí film ako najvernejšie stvárnenie, ktoré kedy videl. Mel Gibson premietol film aj známemu evanjelistovi Billymu Grahamovi, ktorý potom povedal: „Keď som film videl, mal som pocit, akoby som tam skutočne bol… veľmi sa ma dotkol“. K námietkam týkajúcich sa antisemitizmu povedal: „Film je verný biblickému učeniu, tomu, že my všetci sme zodpovední za Ježišovu smrť, pretože sme všetci zhrešili. To, čo zapríčinilo jeho smrť, sú naše hriechy. A nie nejaká kontroverzná skupina.“ Pápež Ján Pavol II. komentoval tento príbeh slovami: „Takto to bolo“.
Utrpenie Krista (The Passion) slovami Paula Harveya
Nevedel som, čo mám očakávať. Bol som nadšený, že ma pozvali na uzatvorenú premiéru filmu Mela Gibsona „Utrpenie Krista“, avšak taktiež som myslel na všetky varovné články a vznetlivé reakcie, ktoré film sprevádzajú. Vyrastal som v židovskom prostredí. Mám celoživotnú nechuť a odpor k čomukoľvek, čo môže, hoci aj nepriamo, vyvolávať akúkoľvek formu antisemitských myšlienok, slov a činov.
Prišiel som na privátne premietanie filmu do Washingtonu D. C. a privítal sa s mnohými osobnosťami. Prostredie bolo typicky washingtonské – prítomní sa navzájom vítajú síce s úsmevom, pozerajú sa však kamsi za vás a za svojimi slovami skrývajú vlastné záujmy.
Film stručne a bez akýchkoľvek fanfár predstavili a potom sa už v sále zotmelo. Pútavý prvý záber je upretý do Getsemanskej záhrady a ako veľmi citlivý portrét pozemskej služby Ježiša pokračuje cez zradu, zatknutie, poníženie, cestu na miesto odsúdencov, ukrižovanie a stretnutie so zločincami, smrť na kríži až po záverečnú scénu prázdneho hrobu. Nebol to obyčajný filmový príbeh; bolo to stretnutie, ktoré nemôžem porovnať s ničím iným, čo som doteraz prežil. Nebolo to len majstrovské dielo filmovej produkcie a umelecký triumf, ale hlavne Kristovo umučenie, čo vo mne vyvolalo oveľa hlbšiu reflexiu bolesti a citových zážitkov ako zážitky z vlastnej svadby, ordinácie a narodenia mojich detí.
Aby som povedal pravdu, myslím si, že už nikdy nebudem tým, kým som bol. Keď sa film skončil, všetky „pozvané a vyvolené“ osobnosti, ktoré inokedy otriasajú Washingtonom, boli sami otrasené a tento raz vzlykali. Som si istý, že ani jedno oko neostalo suché. Tento dav bol desivo tichý. Nikto neprehovoril, pretože slová sem akosi nepatrili. Prežili sme vzácne umelecké osvietenie – také, aké sa v živote pritrafí len zriedka; bol to okamih, keď sa nebo dotýkalo zeme.
Jedna scéna z filmu sa mi navždy vryla do pamäti. Bola to scéna, než zohavený a zbičovaný Ježiš spadol pod ťarchou kríža. Jeho matka sa k nemu prediera cez dav ľudí. Ako za ním beží, premietajú sa jej v mysli okamihy z Ježišovho detstva – ako padal na kamenistej ceste pred domom a ako sa ho snažila zachytiť, aby nespadol. Teraz sa snaží dotknúť skrvavenej tváre dospelého syna. Ježiš sa na ňu pozerá intenzívne skúmavým pohľadom, vášnivo milujúcim zrakom (a pritom sa pozerá z premietacieho plátna na všetkých nás) a hovorí: „Hľa, všetko tvorím nové“. To sú slová z poslednej knihy Nového zákona, z 21. kapitoly knihy Zjavenia.
Odrazu je zmysel utrpenia jasný a zranenia, ktoré boli z nášho pohľadu na jeho tvári také hrozné, aj jeho zbičovaný chrbát, boli teraz nádherné. Utrpenie bolo zrodené z dobrovoľnej lásky.
Na konci filmu, keď sme sa všetci trochu spamätali, prišla chvíľa na otázky a odpovede. Všetci jednomyseľne film chválili, a fakt, že chvála prišla od takého rôznorodého davu divákov, udivoval. Chvála pretekala emóciami. Medzi otázkami zaznela aj táto, ktorá sprevádzala celý film, hoci vo filme vôbec neodznela:
„Prečo niekto považuje tento film za antisemitský?“ Úprimne povedané potom, ako som sám film videl, je to otázka, na ktorú nemožno odpovedať. Profesor práv, ktorý sedel predo mnou a ktorého si veľmi vážim, zodvihol ruku a povedal: „Teraz vôbec nechápem, ako môže niekto naznačiť, hoci len vzdialene, že Židia zabili Ježiša. Tak to nie je.“ A pokračoval: „Uvedomil som si, že som to bol ja, kto zabil Ježiša“. V tomto pôsobivom filme nebolo ani trochu antisemitizmu. Keby to tak bolo, sám by som film odsúdil.
Film prináša verný príbeh evanjelia nádherným dramatickým citlivým a hlboko pútavým spôsobom. Tí, ktorí hlásajú opak, buď film sami nevideli, alebo sa za ich protestom skrýva niečo iné. Toto nie je „kresťanský“ film, ktorý by oslovoval len tých, ktorí sami seba považujú za nasledovníkov Ježiša Krista. Je to hlboko ľudský nádherný príbeh, ktorý sa dotkne každého muža a každej ženy. Je to dômyselné umelecké dielo. Áno, jeho tvorca je katolík a je dobré, že ostal verný textu evanjelií; a ak ani toto nie je dostačujúcim príkladom prijateľného správania, tak je to náš problém.
História si žiada, aby sme ostali verní príbehu a kresťania majú právo ho tak prezentovať. Veď veríme, že je to najväčší príbeh a jeho posolstvo sa dotýka všetkých mužov a žien. Najväčšie právo, ktoré máme, je počuť pravdu. Všetci by sme si mali uvedomiť, že evanjelijný príbeh Kristovho utrpenia zapísali Židia, ktorí nasledovali židovského rabína a ktorého život a učenie zmenilo históriu celého sveta. Problém nie je v posolstve filmu, ale v tých, ktorí ho prekrútili a používajú ho, aby mohli vyvolávať nenávisť namiesto lásky. Riešením nie je cenzúra biblického posolstva, ale šírenie daru lásky a Gibsonovho majstrovského diela, ktoré posledných dvanásť hodín Kristovho utrpenia prináša. Film by malo vidieť čo najviac ľudí. Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby to tak bolo.
P.S.
Poznámka Júlie: Moja dcéra Kristína mi povedala, že sa na kresťanskom stretnutí mládeže dozvedela, že Mel Gibson niekde povedal, že vo filmu nemá žiadnu rolu, hrajú v ňom iba jeho ruky – Gibsonove ruky pribíjajú Ježiša na kríž. A zdôraznil, že to boli jeho vlastné ruky, ktoré Ježiša pribili na kríž (a naše tiež).
Ešte raz o filme
Dnes sa ku mne dostali správy či „reči“, že už na Slovensku sa šíri, a to už aj medzi kresťanmi, že nový film v réžii Mela Gibsona „Umučenie Krista“ je hrozný film plný násilia, brutality a antisemitizmu a že naň netreba ísť, lebo je to klasický hollywoodský brak a pod. Dokonca v ňom vraj nie je nič o zmŕtvychvstaní a pod.
Nehnevajte sa, ale nedá mi neozvať sa. V denníku SME bol dosť dlhý článok jedného politológa, ktorý film aj Mela GIbsona zvozil pod čiernu zem tak, že som tomu až nemohol uveriť. Bol to jeden z najneuveriteľnejších (v zápornom zmysle slova) a najnechutnejších článkov v novinách, aké som kedy čítal. Slovné spojenia ako „kresťanský kult smrti“ a pod. v článku sú proste… no neviem, ako to nazvať… srdce drásajúce.
Bez toho, aby som sa tým chcel chváliť, len sucho skonštatujem, že som ten film už videl, aj keď slovenská (a pokiaľ viem, celoeurópska) premiéra je až 8. apríla. Ak chcete vedieť, ako je možné, že som ho už videl, dozviete sa o tom až na konci, aby som neodvádzal pozornosť od hlavnej témy.
Samozrejme, každý má právo na svoj názor. Dovoľte mi vysloviť svoj (opakujem, vyslovujem ho po zhliadnutí filmu).
Podľa mňa je to jeden z najrealistickejších, a dovolím si tvrdiť, aj najlepších filmov o Ježišovi (nie najlepší, taký, samozrejme, neexistuje). Chcem sa vyjadriť k námietkam voči tomuto filmu z môjho pohľadu. To, čo vám napíšem, píšem preto, lebo sa mi zdá, a to bez preháňania, že diabol už naplno rozbehol svoju lživú mašinériu aj v Európe a ja, jednoducho, nemôžem mlčať.
1. „Je film taký hrozný? Je v ňom až toľko násilia, toľko krvi? Nepríde mi z toho všetkého krviprelievania zle?“ Takéto a podobné otázky som mal aj ja. Moja odpoveď po zhliadnutí filmu je: Vo filme je toľko násilia ako v každom inom historickom filme, ktorý sa snaží byť verným zobrazením toho, čo sa udialo. Inými slovami: Nie je v ňom o nič viac, resp. o nič menej násilia ako napríklad vo filme „Zachráňte vojaka Ryana“ či „Statočné srdce“. Vôbec to nie sú „2 hodiny potokov krvi“, ako som čítal na internete, to ABSOLÚTNE NIE.
2. „Nie je to násilie prehnané?“ Moja odpoveď znie: Podľa mňa reálnosť násilia vo filme je jedna z jeho najlepších stránok. Pre mňa osobne je až groteskné sledovať ako ľuďom, napríklad aj filmovým kritikom, nevadí reálnosť násilia v iných Gibsonových filmoch ako „Statočné srdce“ či „Patriot“. Tieto filmy boli vychvaľované za svoju historickú vernosť. Podľa mňa, ak niekto vyčíta tomuto filmu príliš veľa krvi, a chce byť zároveň objektívny, to isté musí vyčítať veľkej väčšine filmov, ktoré sa snažia byť historicky verné. Násilie prítomné v tomto filme v ňom nie je kvôli zábave ako v akčných filmoch, ale kvôli zobrazeniu toho, čo sa stalo, bez ohľadu na to, či sa nám to páči alebo nie. Podľa mňa práve obraz toho, čím Ježiš vo filme prejde, nám kresťanom má pripomenúť, o čo vlastne išlo v reáli. Pre nás je ľahké čítať v Biblii, že „trpel za naše hriechy“ a pod. Pri pozeraní tohto filmu máme možnosť byť svedkami toho, že slová „trpel za naše hriechy“ pre Ježiša doslova znamenali trpieť „na vlastnej koži“.
3. „Je tento film antisemitský? Je namierený proti Židom? Vykresľuje ich v zlom svetle?“ Moja odpoveď je: Podľa mňa je „antisemitská karta“ vyslovene trápnym pokusom očierniť film. Ak je tento film antisemitský, tak sú potom VŠETKY filmy, v ktorých príslušníci jednej rasy (národa) násilne ubližujú iným rasám (národom), napr. „Schindlerov zoznam“ alebo „Klavirista (The Pianist)“, „najantigermánskejšie“ filmy, aké som kedy videl! Vyvolali vo vás tieto filmy negatívne pocity alebo dokonca nenávisť voči Nemcom? Keď ide oproti vám Nemec, máte chuť pomstiť sa mu? Alebo ste to brali normálne (jednoducho, tak to bolo)? A podobne iné filmy.
Podľa mňa v tomto filme NIE sú Židia (resp. POZOR, istá skupina Židov, a to ich náboženskí vodcovia, aby sme sa vyhli kolektívnej vine) vykresľovaní ani o trochu horšie ako v iných filmoch o Ježišovi.
4. „Je vo filme niečo o vzkriesení Krista z mŕtvych?“ Odpoveď: Áno, film sa nekončí Ježišovou smrťou, ale zmŕtvychvstaním. Podľa mňa je to jeden z najlepších koncov filmov o Ježišovi. Vyslovene v ňom visí otázka „A čo ďalej?“. Podľa mňa je prostredníctvom tohto filmu perfektná možnosť na začatie rozhovoru o Bohu.
5. „Mám ísť na tento film? Môžem ho použiť ako evanjelizačný nástroj?“ Moja odpoveď znie: ÁNO! ÁNO! ÁNO! ÁNO! ÁNO! ÁNO! ÁNO! ÁNO! ÁNO! ÁNO!… Trúfam si tvrdiť, že každý kresťan po zhliadnutí tohto filmu bude minimálne dotknutý (v dobrom slova zmysle), niektorí budú určite aj plakať. Moja viera v Boha a vďačnosť jemu bola vďaka tomuto filmu občerstvená a posilnená. Aj o tom chcem hovoriť svojim neveriacim známym.
Mojím cieľom nie je obrana Mela Gibsona, len som sa chcel podeliť s vami o to, čo je podľa mňa veľmi dôležité. Kresťanskú komunitu v Amerike a inde, kde už bol film uvedený, zjednotil. Cirkvi ho používajú ako nástroj na zasiahnutie neveriacich. Chcem vás povzbudiť, aby ste nedali na názor nejakého politológa z Harvardu (autor článku v SME) či kohokoľvek iného, ktorých „náplňou práce“ je otvorene vystupovať proti filmom s jasným posolstvom o Bohu. Ich konanie je súčasťou duchovného zápasu, ktorý podobné veci sprevádza. Neprehrajme tento zápas len preto, lebo niekto z Harvardu popíše nezmysly na pol strany v SME a my mu uveríme, resp. dáme sa tým ovplyvniť.
URČITE CHOĎTE NA FILM, OPLATÍ SA!!!
A ako sa stalo, že som ho už videl? Mel Gibson požiadal našu „materskú“ organizáciu Campus Crusade for Christ o pomoc pri uvedení filmu v Európe. Pomoc spočívala v „odklepnutí“ titulkov, teda či súhlasíme s titulkami k filmu. Aby sme sa k tomu mohli vyjadriť, museli sme, samozrejme, film najprv vidieť, a to sa predvčerom večer aj stalo. Stálo to za to, verte mi.
(Tomáš Majer, Hlas pre Krista)
Filmové zaujímavosti
(podľa tlačových správ a spoločnosti Bonton)
Film zachytáva posledných 12 hodín života Ježiša Krista na zemi tak, ako ich zapísali evanjelisti Matúš, Marek, Lukáš a Ján. Pašije boli oddávna zdrojom umeleckej inšpirácie pre maliarov, skladateľov a v poslednom storočí aj pre filmárov. Ich prvé filmové spracovanie pochádza z r. 1927. Mel Gibson sa týmto námetom začal zaoberať už pred vyše 12 rokmi. V tom čase prežíval duchovnú krízu, a preto sa zamýšľal nad utrpením, bolesťou, odpustením a spásou. Avšak až vďaka postaveniu, ktoré si vybudoval aj ako režisér a producent, a vďaka súčasnej filmovej technológii, mohol svoje predstavy premeniť na realitu. Gibson sa snažil čo najvernejšie držať predlohy – evanjelií – a príbeh zachytiť čo najrealistickejšie. Scény ukrižovania sa natáčali v nádhernom juhotalianskom mestečku Matera, kde natáčal svoje Evanjelium podľa Matúša v r. 1965 aj režisér Passolini.
Gibson žiadal od kameramana, aby film pôsobil rovnakým dojmom ako obrazy talianskeho barokového maliara Caravaggia, ktoré sa vyznačujú prudkým kontrastom svetla a tmy. Preto sa až 40 % filmu natáčalo v noci. Len tak sa dal docieliť efekt svetla predierajúceho sa tmou.
Ďalšou zvláštnosťou filmu je aj to, že v ňom všetky postavy hovoria jazykmi, ktoré sa vtedy používali. To znamená, že Židia, aj Kristus a jeho učeníci, hovoria aramejsky a Rimania hovorovou latinčinou. To sú dnes mŕtve jazyky.
Gibson vedel od začiatku, že najdôležitejšie bude nájsť toho pravého herca na stvárnenie postavy Ježiša Krista. Jeho voľba nakoniec padla na Jima Caviezela (naposledy hral vo filme Gróf Monte Christo), ktorého táto ponuka okamžite oslovila. Sám je aktívny katolík. Ako pozoruhodné sa mu zdalo aj to, že práve oslávil svoje 33. narodeniny, a tak sa dostal do „Kristových rokov“. Avšak intenzita, s akou prežíval svoju rolu, ho zaskočila. „Počas natáčania na mňa pľuvali a bičovali ma a ja som musel niesť v mraze ťažký kríž,“ hovorí Caviezel. „Ešte nikto takto neukázal Ježiša. Podľa mňa Mel ukazuje, ako to naozaj bolo. Nepoužíva násilie pre násilie, nikdy to nebolo bez dôvodu. Tento realizmus bude asi mnohých šokovať, avšak práve preto je tento film tak nesmierne silný.“ Práve kvôli scénam bičovania známym rímskym vynálezom „deväťchvostovou mačkou“ (špeciálnym korbáčom s kovovými koncami, ktoré trhali kožu), musel Caviezel podstúpiť vždy dlhú prípravu v maskérni. Po špeciálnom mejkape, ktorým mal pokrytú väčšinu tela, mu vznikli opuchliny, pre ktoré nemohol v noci spávať. Scény ukrižovania sa natáčali 14 dní, počas ktorých musel niesť, či skôr vláčiť, zhruba 70-kilový kríž (tie skutočné rímske vážili až dvojnásobok) až na Golgotu, a to zahalený len do plátna, hoci sa natáčalo uprostred zimy. Niekedy bol herec taký premrznutý, že nedokázal ani hovoriť, a preto mu museli prikladať na tvár zahrievacie balíčky, aby mohol rozhýbať svoje pery. To však ešte nebolo všetko. Pri natáčaní počas búrky udrel do Caviezela a pomocného režiséra blesk, ktorý zbehol do Micheliniho dáždnika a zasiahol aj Caviezela. Avšak akoby zázrakom nebol nikto zranený. Caviezel aj napriek týmto zážitkom spomína na natáčanie len v dobrom: „Keby som tým všetkým neprešiel, nebolo by to utrpenie také autentické. Takže to muselo tak byť.“
