Milovaný Bože, novoročný sneh prekryl naše tiene, tlmené obavy, vzlyky, starosti a strachy. Myšlienky sa zlatisto odrážali od svetielkujúceho povrchu zeme a zároveň sa v bielej zázračnej hmote roztápali, aby neublížili zemi…

Je nový rok. Čakajú nás nové žiarivé grafy výkonov, nové výtlačky novín, možno noá práca… Prúdenie energie, snov, slov a pretavovanie vízií. Tisíce odtieňov bytia.
Vianočná ruža má mäkké kvety, červenie sa do tmy, pohľadom sa spúšťam po jemných žilkách a želám si uchovať tento nežný obraz v pamäti. Mysľou mi prebleskuje tisíce prepojení udalostí, hlasov, svet sa mi prediera svetom a mne došli rýmy, čas, vôľa, možno i úsmev. Skladám si dušu do Tvojej vôle, odtískam otázky malého pochybovača, ktorý sa vo mne hlási vo sne i vo dne. Znepokojí a vyruší.
Svet sa roztvára v živote, ktosi prichádza, ktosi odchádza a ja sa brodím v plytčine a do nôh sa mi zadierajú veľké triesky slabosti a čierňavy. Potom v hmle sa bojím a modlím sa, až kým nepocítim Tvoju žiaru. Listujem Tvojim slovom a vo mne prepadliská neznalostí, sýtim sa poznatkami, ach, aká som deravá. A cítim, že som stratila všetky prirodzené slová, a tak hľadám náhradné riešenia…
Zákruty snehu, nevypovedané slová zhasli ako staré hviezdy, aj rany stíchli a ja som uverila, že aspoň dnes, ani jeden človek neochorie na nenávisť.
Sneh na nový rok oblepil celé mesto, aby nás zaizoloval od hurhaja sveta, od plánov a žiadostí mocných, od vzdychov nad sebou samými. Mrazivý severák mi dul do srdca, keď som stála na rozbitej zastávke, ale keď som v mobile počula hlas  svojich drahých, bolo mi horúco. A to je podstatné. Počuť hlas svojich blízkych. Napriek stavu sveta, stavu financií, stavu výšky konta… Napriek novým hodnotám, ktoré si vytvorila moderná civilizácia. Ja nedokážem žiť bez hlasu blízkeho. A čo ty?

(Eva Bachletová)