Mám neveriaceho muža… To, že stojíme každý na inom brehu, vnímam častejšie, než som si kedy myslela.

Teším sa do neba, ale keď si pomyslím, čo keby sa s Petrom niečo stalo práve teraz, zabolí ma pri srdci. Netvrdím, že by som tie spoločné roky ľutovala. Peter je veľmi dobrý, inteligentný človek, vždy sme sa mali radi. Je však pravda, že som si narobila kopu problémov a trápenia a dosť si skomplikovala život. Viem, že občas sa trápenie nevyhýba ani „celokrest’anským” rodinám, bývajú však iného druhu a tí dvaja sa môžu spojiť na modlitbách, čo u nás neprichádza do úvahy. S lovekom, ktorý je mi najbližší, nemôžem prežívať to, čo v živote považujem za najväčšie a najdôležitejšie… Som vďačná, že Peter nikdy nebol proti tomu, aby som vodila naše deti do kostola, na detskú besiedku, aby navštevovali dorast, mládež, rôzne akcie… ale odviesť ich tam, spýtať sa, ako sa mali, čo robili, viesť ich aj doma k Bohu – to už bolo výhradne na mne. A deti sa v určitom veku pýtajú, prečo nejde otecko s nami… To všetko sú veci, ktoré som asi mohla predpokladať… Život však často prináša situácie, ktoré sú celkom nečakané. Najťažšie obdobie, ktoré by som určite s kresťanským manželom nezažila, bolo vtedy, keď som bola podľa niektorých príznakov presvedčená, že som štvrtýkrát tehotná. Asi tri týždne som bola vystavená veľmi silnému psychickému tlaku, pretože som odmietala ísť na interrupciu. Môj muž to nedokázal pochopiť a bol presvedčený, že kvôli ďalšiemu dieťaťu by sme museli tie tri, ktoré sme už mali, v mnohom zanedbať a nevošli by sme sa ani do nášho malého bytu… Každý večer som čelila nátlakom a mámivým prísľubom riešenia, ktoré chcel on. Nakoniec som si povedala, že už to ďalej nebudem znášať. Rozhodla som sa, že ak sa ukáže, že som naozaj tehotná, zbalím sa aj s deťmi a odsťahujeme sa do nejakého azylového domu. Nevedela som si síce predstaviť, kde to bude a ako to bude, z čoho budeme žiť, ako dlho to potrvá a či ešte niekedy budeme rodina, ale verila som, že Pán Boh sa o nás určite postará. Nakoniec sa ukázalo, že nie som tehotná. Tak som zostala. Odpustiť Petrovi nebol až taký problém, avšak obnoviť medzi nami blízky, dôverný vzťah, to nebolo jednoduché. Asi rozumieš, že o také zážitky sa človek bežne s inými nepodelí. Dodnes nie je pre mňa ľahké o nich písať. Taktiež som si také veci nedokázala predtým predstaviť. A práve preto ti to píšem. Viem, ako to bolí, keď si k sebe necháme niekoho prirásť, a potom sa ho máme vzdať… Prajem ti pri tvojom rozhodovaní veľa sily a múdrosti. Chcem, aby si vedela, že ťa mám rada a budem sa za teba modliť. Katka
(mená sú zmenené, článok bol prevzatý z kresťanského časopisu Život víry)