Vyrastala som s dvomi sestrami, ktoré však boli oveľa staršie ako ja. Keď som mala päť rokov, obidve sa vydali a odišli z domu. Zostala som sama. Vtedy mi veľmi chýbal súrodenec, s ktorým by som si rozumela a podelila sa o svoje bolesti, starosti i radosti.

Keď som mala asi desať rokov, pozvala ma jedna kamarátka do kostola. Ukázala mi, aké tam dostáva krásne obrázky a ja som zatúžila mať ich tiež, tak som tam šla s ňou. Pán farár vtedy hovoril o Ježišovi – ako ho zradil Judáš, ako ho ukrižovali, ako vstal z mŕtvych a odvtedy stále žije. Taktiež povedal, že Ježiš je Boh. To vo mne zostalo. Spomínam si, že mi bolo toho Ježiša ľúto, lebo nič zlé neurobil, a predsa tak veľmi trpel. Moji rodičia boli síce vychovaní vo viere, no o Ježišovi mi nedokázali povedať nič. A život plynul ďalej…
Keď som mala dvadsať rokov, vydala som sa aj ja. Postupne sa nám narodili tri krásne deti. Manžel však začal piť, neskôr aj veľa fajčiť a nakoniec svoj voľný čas trávil viac v krčme ako s nami. Začala som byť na deti sama. V tom čase sme sa zoznámili s jednou rodinou, ktorá mala tiež viac detí a navyše si obaja muži radi vypili. Stretávali sme sa. Alkohol zachutil aj mne. Vždy som sa už tešila na víkend, lebo vtedy sme sa navštevovali a popíjali spolu vínko.
Postupne sme sa s manželom dosť odcudzili. Život ma netešil. Pripadala som si zbytočná. Bola som zúfalá, nedokázala som si poradiť v bežných domácich situáciách. Vtedy som si spomenula na Pána Boha a volala som k nemu: ,,Bože, ak si, zmeň môjho muža, zachráň našu rodinu, ja už takto nechcem ďalej žiť!“ Vyliala som mu celé svoje nešťastné srdce a uľavilo sa mi.
Po revolúcii sme si boli s manželom pozrieť film ,,JEŽIŠ“. Osoba Ježiša ma v tom filme fascinovala, chcela som byť ako on. Aj ja som chcela uzdravovať ľudí a pomáhať im. Zaobstarala som si knihy o ľudovom liečiteľstve a okultizme. Môj život sa však zase začal rúcať. V noci som počula hlasy, ktoré ma volali, kroky, ktoré sa približovali k mojej posteli a klopkanie na rôzne predmety, ktoré boli v izbe. Napĺňal ma strach a depresie, prenasledoval ma pocit, že ma chce niekto zabiť. Spomenula som si na modlitbu Otčenáš a začala sa ju modliť každý večer. Lepšie sa mi po nej zaspávalo a menej som sa bála.
Vtedy sme čakali štvrté dieťa. Prestal mi chutiť alkohol a odložila som aj knihy. V srdci som cítila, že by to malo zlý vplyv na dieťa. Radšej som sa začala modliť. Za svoje tehotenstvo som sa však pred ľuďmi strašne hanbila. Manžel bol na tom totiž stále horšie. Hovorila som si: ,,Čo si o mne ľudia pomyslia? Mať ďalšie dieťa s takým alkoholikom?!“
Tomáško sa nám narodil, vďaka Bohu, živý a zdravý. Boh odpovedal na moje modlitby a otvoril mi cestu do spoločenstva kresťanov, v ktorom sme spolu s manželom uverili a odovzdali svoje životy Pánovi Ježišovi Kristovi. Postupne tak urobili aj naše deti. Teraz sme všetci šťastní. Boli sme vyslobodení z pút, okovov a rôznych závislostí, v ktorých sme boli tak dlho satanom uväznení. Prežili sme odpustenie a dotyk lásky Božej. Máme sa všetci radi, život prežívame celkom iným spôsobom. A aj keď v živote stále prechádzame rôznymi problémami a utrpením, už vieme, že nie sme v nich sami, ale že je Ježiš vždy s nami a dáva nám silu všetko prekonať. Len jemu, nášmu drahému Pánovi Ježišovi, Bohu a Spasiteľovi patrí za túto pomoc a zázraky v našich životoch naveky sláva a vďaka. Milosť, pokoj a láska nášho Pána nech je stále s vami.
V Božej láske Naďa K.